na Blog.cz

Story od legendární autorky Jozefy Zbranské. Co dodat XD

Tento príbeh začínam písať koncom 18. storočia v lete.Je to krásne leto,v záhrade rastú kvety od výmyslu sveta,dcéra sa hrá s inými deťmi a hnevajú záhradníka,všetka zeleň je v plnom kvete a celá táto scenéria je zaliata slnečným svetlom; no v mojej izbe,kde sedím a píšem tento príbeh,je tma a chlad.Cítim,že ten chlad vychádza zo mňa samého,i z prázdnej postele v kúte izby,v ktorej spávam sám.
Volám sa Gerard Way a pochádzam zo starého šľachtického rodu.V bohatstve som sa narodil a v bohatstve som žil,ale pravej lásky sa mi nikdy nedostalo,a keď sa tak stalo,sám som sa o ňu obral.
Ako prvorodenému mi bolo vopred určené zdediť väčšinu majetkov,keď sa rodičia pominú,a tak sa stalo pred desiatimi rokmi.Môj brat Michael sa už dávno oženil a býval so svojou ženou a deťmi,len ja som žil sám uprostred toho všetkého bohatstva až do môjho tridsiateho roku života.Vtedy som si získal srdce ženy.Volala sa Lindsay a jej otec sa poznal s mojím.
Hneď som vedel,že som jakživ nestretol krajšej ženy: vlasy mala čierne ako uhoľ a dlhé až po pás.Nosila ich rozpustené,ako sa nikdy nepatrilo na mladú slečnu z dobrej spoločnosti,a práve tie jej kučery ma najviac upútali.Druhé bolo jej správanie: nikdy nebola ako iné dámy v jej veku,škrobená a umelá,chladná a neprirodzená.Muži z vyšších kruhov ňou opovrhovali,aj keď ich priťahovala,mladé dámy si o nej šepkali,že sa správa ako divá sedliačka.To bola moja Lindsay,do ktorej som sa zamiloval naveky.
Oženil som sa s ňou pred siedmimi rokmi.Bola to nádherná svadba,obrovská,a prišlo veľa ľudí.Nikdy som Lindsay nevidel krajšiu ako v ten deň,úplne mi vyrazila dych.Šaty,na ktorých jej otec nešetril,boli to najmenej krásne z nej.Keď kráčala pomedzi ostatné dámy,všetky zatienila a nijaký muž z nej nemohol spustiť oči.Po prvý krát nemala rozpustené vlasy,ale mala ich učesané,ako sa patrilo a nebola zaprášená z večného jazdenia na koni.A doteraz si pamätám,ako voňala.

Naša dcéra Helena sa narodila ani nie o rok.Nikdy nezabudnem,ako sa Lindsay pri pôrode trápila,ako mi doktor prorokoval,že neprežije- ale prežila.A prežila aj malá Helena.Nikdy som nebol šťastnejší ako vtedy.Najal som veľa nového služobníctva,aby sa mali ako v nebi,aby Lindsay nemusela ani prstom pohnúť.A vtedy do nášho domu prišiel on.
Na pohľad to bol sluha ako všetci ostatní.Nie vysoký ani nízky,do tváre pekný ako každý,možno len vlasy mal trochu dlhšie,ako sa patrilo.Bol jedným z tých,ktorých som najal pre moju milovanú,aby ju obskakovali,keď som ja bol zaneprázdnený.No s ním- s Robertom- mala najlepší vzťah.
Spočiatku som sa tešil,že sa so sluhom spriatelila.Ako som už povedal,ľudia z jej vrstvy ňou opovrhovali,preto si vždy rozumela skôr so služobníctvom.Ale s nikým si neporozumela tak,ako s Robertom.
Bolo to pred piatimi rokmi,Helena bola ešte bábätko.Lindsay vyzerala ešte lepšie ako pred pôrodom,pribrala a bola veselá,nie chorľavá,akou ju urobila ťažká skúsenosť s privedením dieťaťa na svet.Vždy sa smiala,hrala sa s malou,vždy jej líca hrali červeňou a oči a vlasy sa leskli- a vždy bola s ním.Často som chodieval na poľovačky s priateľmi,a keď som sa z jednej vrátil,našiel som ju,ako spolu popíjajú v neskorých nočných hodinách čaj.Smiali sa,Lindsay bola uvoľnená a vlasy mala znova rozpustené,aj keď ich od svadby cez deň nosievala učesané,ako bolo zvykom.Mala na sebe len nočnú košeľu a to ma rozzúrilo.Nikto iný ju nesmel takto vidieť,len ja.Sluhu som vyhnal a na Lindsay som nakričal,až to zobudilo aj malú Helenu.
Na druhý deň som oľutoval,že som bol na Lindsay taký zlý.Odpustila mi,ale v srdci ju stále bolelo,aký som na ňu bol.Videl som to na nej.A mohol za to len Robert.Keby sa medzi nás neplietol,nemuselo to tak byť.Nezniesol som ho,ale Lindsay na ňom lipla,tak som ho nemohol vyhodiť.
Dlho potom sa nič také nestalo.Až raz,o rok,keď som sa vrátil z návštevy od brata,našiel som prázdnu izbu.Lindsay aj Helena zmizli.Hľadal som ich po celom dome,všetko služobníctvo mi pomáhalo,hľadali sme ich celú hodinu.Až kým sme nezistili,že celý ten čas boli na jarmoku v meste.A vzal ich tam on.Obaja sa bránili,že sa chceli len zabaviť,aj na Helene boli vidieť,že sa jej to páčilo.Ale mňa to znova rozzúrilo.Bohatá dáma s dcérkou nemala čo hľadať na jarmoku s cudzím mužom.Ak by ju niekto videl,smiali by sa mi za chrbtom.Mne,najväčšiemu boháčovi v okolí!Už som videl,ako si sedliaci rozprávajú,že krásna žena bohatého pána mu uteká so sluhom.Nikdy som sa necítil poníženejšie.Helenu som dal do rúk pestúnke a Lindsay som vyviedol do spálne,kde som na ňu nakričal a potom som ju udrel.
Rozplakala sa,to si pamätám.Nikomu inému by nedovolila,aby ju udrel,ale mňa milovala.Ja som to vtedy nevidel.Videl som len to,že ma ponížila,a začal som rozmýšľať o tom,že so sluhom aj spáva.Kedykoľvek som sa vrátil z dlhšej cesty,našiel som ju v jeho spoločnosti,ako s zabávajú.Že na môj účet,o tom som nikdy nepochyboval.
Začal som piť.Najskôr len s priateľmi,aby som zapil žiaľ a pochybnosti,aby som zabudol na dotieravé myšlienky na moju ženu,zabávajúcu sa s pekným sluhom.Potom som už pil aj doma,keď som ju s ním videl,keď som zbadal,že si ho obľúbila aj moja dcéra.Keď som pil,nikdy som nevedel,čo robím.Kričal som od zlosti vždy,keď si vyberala namiesto mojej spoločnosti jeho.Urážal som ju a vyhadzoval som jej to na oči.
Bil som ju.
Vždy keď som si vypil,vybíjal som si na nej bezmocnú zlosť.Aspoň vtedy som nad ňou mal kontrolu; len vtedy sa mi poslušne zvíjala pri nohách,keď som na ňu zdvihol ruku.Nechcela chápať,že je do konca života len moja,nikoho iného.Žiarlil som na každé slovo,ktoré Robertovi povedala,žiarlil som,keď ho volala Bert,hoci mňa už dávno prestala oslovovať Gee.
Pred tromi rokmi mal môj brat Michael okrúhle narodeniny.Pripravil slávnosť pre veľa ľudí,a pozval okrem mňa,samozrejme,aj moju ženu a dcéru.Tešil som sa,že sa zabavíme,ale Lindsay odmietla ísť.
Vtedy už vyzerala úplne inak.Znova schudla,vlasy sa jej už tak neleskli a pod očami mávala kruhy.Už sa nikdy so mnou nesmiala,ale bála sa ma.Všetka vášeň jej mladosti sa kamsi vyparila a mne doma zostala len troska,ktorá sa stŕhala pri každom mojom dotyku a ktorá sa len vyplašene dívala,ako si nalievam jeden pohár whisky za druhým.Už vtedy bola zvyknutá,že pijem a že ju bijem a držala odo mňa bokom aspoň malú Helenu.Malá ma už vôbec nemala rada.Užila si dosť nežností od matky a ich priateľa Berta,ako ho volala už aj ona.Trávili spolu veľa času,kým som bol preč alebo kým som bol spitý do nemoty,a často som počul,ako sa spolu smejú,a ten smiech mi bol cudzí a hneval ma.
Na oslave Michaelových narodenín som bol ako bez duše,len som do seba lial jednu whisky za druhou.Aj Michael bol v nálade.Videl som jeho šťastnú rodinu,ako sa jeho deti hrajú a jeho žena pri ňom poslušne sedí,a hnevalo ma,že Lindsay je doma s Bertom.Keď som o tom Michaelovi rozprával,spýtal sa ma- v triezvom stave by to určite z taktnosti neurobil- či si nemyslím,že s ním Lindsay spáva.
Vykoľajilo ma to,pretože som si to myslel.A Michael si myslel to isté.Ak chce byť v jeho prítomnosti viac ako v mojej,tak je doňho zamilovaná,ak s ním trávi čas,keď som ja preč,tak s ním spáva.Uveril som mu a nazúril som sa,ako ešte nikdy.
Lindsay bola moja.Mala byť mojou do konca života,ale podvádzala ma.Opovrhla mojimi citmi,zahrávala sa so mnou.Ako dlho?Milovala ma vôbec niekedy?Uveril som tomu,že nie.Bol som presvedčený,že spáva so sluhom,a že si to myslí aj môj brat,ma v tom len utvrdilo.
Prišiel som domov v nenávistnej nálade.Helena spala a Lindsay nebola v spálni.Nemusel som ju dlho hľadať,bola v kuchyni so sluhami,ktorí umývali nádoby z večere.Vždy sa jej páčilo medzi sluhami.A pri nej bol,samozrejme,Bert.Znova sa rozprávali a vtipkovali spolu.Pri umývaní sa navzájom dotýkali a keď som to videl,moja zlosť sa znásobila.
Vytiahol som ju hore do izby a bil som ju tak dlho,kým vo mne už nezostalo ani kúska sily.Kričal som na ňu urážky a nenechal som ju nič povedať.Keď som si na nej vybil hnev,šiel som si ľahnúť a ona po chvíli neznesiteľného plaču v kaluži vlastnej krvi šla spať do izby k dcére.
Na ďalší deň vyzerala hrozne.Aj Helena si všimla,že má modriny a pýtala sa,čo sa jej stalo.Nikto jej to nechcel povedať,ani Lindsay jej nikdy nepovedala,aký som k nej bol.Vždy k nej bola milá,pozorná a nežná,aby si nevšimla,ako veľmi pri mne jej matka trpí.
Keď som si po raňajkách šiel do záhrady zapáliť cigaru,videl som,že k Lindsay ide Bert.Iste si všimol,ako vyzerá,a šiel ju utešiť.Že je to pravda,som sa presvedčil na vlastné oči,keď som sa vrátil a našiel som ju vyplakávať sa mu v objatí.
Vtedy som sa opil,hoci som ešte nevytriezvel z večera,a znova som ju bil.Upadla do bezvedomia a až vtedy sa vo mne pohlo svedomie.Zavolal som k nej lekára a ten ju dal dokopy,a odvtedy som sa jej dlho ani nedotkol.Stále však bola s Bertom a ja som stále pil čoraz viac a viac.
Ku koncu som sa na ňu hneval už pre každú malú vec.Hoci ma za triezva aj ťažilo svedomie,stále som na ňu kričal,ponižoval,urážal a mlátil ju,keď sa mi niečo znepáčilo.To trvalo neprestajne až do jedného krásneho slnečného rána ako je toto,a bolo to naozaj len pred mesiacom.
Znova som bol s Michaelom- býval som s ním často,keď som sa potreboval vyrozprávať.Vždy bol za jedno so mnou v názore,že Lindsay spáva s Bertom.Inak to ani nemohlo byť.Neveril som na priateľstvo medzi mužom a ženou.Možno bola Lindsay zadaná,ale Bert bol obyčajný chlap a ona chlapov vždy priťahovala.Ak ju nechcel,prečo sa nikdy neoženil?Ani on nebol z tých škaredých a vek na to mal.Preto mi pripadalo logické,že tí dvaja spolu niečo majú.Inak by si Bert vzal nejakú zo slúžok,veď sa im aj páčil.V tomto všetkom so mnou súhlasil a podporoval ma aj Michael.
V to osudné ráno som prišiel domov a Lindsay ma čakala ešte pred dverami.Vyzliekla mi kabát a so sladkými slovíčkami ma vyprevadila na poschodie,kde mi v spálni s úsmevom na tvári oznámila,že je zrejme v požehnanom stave.
Spočiatku som nevedel,čo si myslieť.Rýchlo som si v hlave vybavil,kedy sme spolu boli naposledy ako manželia- za posledných pár mesiacov len raz.Bolo by možné,že za šesť rokov nepočala a zrazu áno?Nezdalo sa mi to možné a videl som len jedinú možnosť- Bert.S ním bola vždy častejšie ako so mnou,čo spolu robievali,som si domyslel.
Ten hnev,ktorý mnou lomcoval,som nikdy nezažil a nedá sa opísať.Stalo sa zo mňa divé zviera bez duše.Schmatol som ju- doteraz si pamätám jej udivený výraz- a udrel ju.A znova a znova.Pomedzi moje údery sa mi zazdalo,že mi chce niečo povedať.
Zdvihol som si ju k tvári a skríkol som na ňu.
"Ako teraz obhájiš svoju neveru?"
"Si blázon," zašepkali jej krvavé,kedysi plné a zvodné pery, "ten,s ktorým ti mám byť neverná,má v posteli rád mužov a nie ženy!"
Na chvíľu som ju pustil a dych sa mi zastavil.Lindsay nikdy nebrala ohľad na zbytočné pravidlá bontónu,ale teraz sa dotkla veľmi citlivej témy.Dámy nemali rozprávať o takýchto veciach,vlastne o nich nemali ani vedieť.
Kým som stál ako obarený,ona vstala a vybehla von na chodbu.Nechcel som,aby zburcovala služobníctvo a aby si niečo všimla Helena,tak som ju surovo chytil za rameno a chcel ju otočiť k sebe.Ona sa prudko mykla,aby sa mi vytrhla....
Celá tá scéna akoby prebehla príliš rýchlo a nepochopiteľne,ale predsa si pamätám každý detail.S neľudskou silou sa mi vytrhla a vtom stratila rovnováhu.Vyvalila oči,pozrela na mňa,rukami sa chcela niečoho zachytiť,ale nebolo čoho.Za ňou nebola stena,ale schody,ktoré si v tú chvíľu nevšimol ani jeden z nás.Skríkla,vrhol som sa k nej,ale ona sa už kotúľala dole schodmi a ostala ležať pod nimi.Okolo nej pomaly rástla kaluž krvi a sklené oči upierala do stropu.
Stál som a pozeral dole.Srdce mi bilo obrovskou rýchlosťou.Zbehli sa slúžky a kričali,že pani je mŕtva.Vybehla aj Helena a ostala stáť tak ako ja,oči vyvalené a ústa otvorené.Pestúnka ju rýchlo odviedla preč,slúžky jajkali a ukazovali na mňa so slovami: "Vrah!Vrah!"
Vtedy som sa spamätal a zbehol dole.Slúžky sa prežehnávali a úplne sa prestali ovládať.Niektoré utierali krv,iné hladkali vlasy dobrej panej,ale väčšina na mňa kričala.
"Vrah!Roky ju bil,aj keď ho ľúbila,a teraz ju zabil!Vrah!"
To ma nahnevalo a bránil som sa.
"Bola mi neverná!Mala dieťa s iným,ako inak by bolo možné,že by za šesť rokov neotehotnela,až teraz?"
"Blázon!" Povedala mi jedna slúžka,tak ako mi pred chvíľou povedala ešte živá žena. "Bola tehotná už pred troma rokmi,prišla nám to povedať do kuchyne,aby sme sa tešili s ňou.Ale vy ste ju tak zbili,až potratila!"
Neveril som tomu- akoby som mohol?Zrútil by sa mi celý svet,ak sa tak ešte nestalo.Ale slúžky neprestali a ďalej vášnivo vykrikovali.
"Je zázrak,že po takom ťažkom pôrode a potom aj potrate znova otehotnela!A vy ste..."
"Nemohol som vedieť,že je moje!" Bránil som sa.
"Ona nikdy nikoho nemala okrem vás," ozval sa za mnou mužský hlas a otočil som sa.
Bol to Bert.
Mal som chuť zabiť aj jeho.Za všetko mohol on,aj za to,že som roky krivdil žene.Aj za to,že teraz tam leží mŕtva.Nechcel som naňho hľadieť,otočil som sa na Lindsay- ale už bola krv utretá a jej telo zakryté čistou plachtou,aby sa na ňu nemusel nikto pozerať.
Sledoval som,ako ju,zabalenú do plachty,nesú do izby na prízemí,kde ju vystreli na posteľ a znova pri nej plakali.Také oddané jej bolo služobníctvo.
Až vtedy som sa rozplakal.Ostatné emócie ustúpili a na povrch vyplávalo zúfalstvo.Skryl som si tvár do dlaní a neuvedomil som si,že Bert stále stojí pri mne.Pozeral na mňa a potom podišiel ku mne a objal ma.
Strhol som sa.Prečo ma objímal?Zabil som si ženu a tento cudzí muž nemal dôvod ma utešovať.Napriek tomu som bol taký nešťastný,že som to dovolil.Bert ma odviedol do inej izby a ostal tam so mnou.Možno mi niečo hovoril,možno ma len hladkal po chrbte a držal ma za ruku,už neviem.Ani neviem,ako dlho trvalo,kým som sa dostal z hystérie.Až vtedy som si naplno uvedomil,kto ma to utešuje a odstrčil som ho.
Prekvapene na mňa pozeral a potom mi povedal jednoducho: "Milujem vás."
Spomenul som si na to,čo mi o ňom povedala Lindsay a prišlo mi zle od žalúdka.Takže je to pravda?
Bert sa ku mne naklonil a kým som niečo stihol urobiť,pobozkal ma na pery.
Okamžite som sa odtiahol.Nevoľnosť sa stupňovala.
"Ty si to plánoval?Chcel si,aby som žiarlil?"
"Áno," priznal sa Bert "a váš brat Michael tiež.Miloval Lindsay."
"Vypadni," povedal som mu a ušiel som od neho.
Nevypadol,je tu doteraz,aj kým píšem tieto riadky,je niekde v dome.Moja dcéra sa hrá von,on teda striehne na chodbe,kedy vyjdem.Obral som dcéru o matku,nemohol som jej zobrať aj obľúbeného sluhu.Stále je v dome s nami a prenasleduje ma,striehne na každú príležisosť,aby sa ma mohol dotknúť; a tak vôbec nevychádzam.
Lindsay mala pohreb tri dni po smrti.Keď som videl,ako za ňou Michael plače,uveril som Bertovým slovám.Helena tiež plakala,aj ja som plakal.Veľa ľudí neprišlo,Lindsay nebola obľúbená; ale prišli slúžky a sluhovia,ktorým bola milovanou paňou.A každý z tých ľudí- okrem Heleny,ktorá to ešte nechápe- vedel,že som ju zabil ja.A skoro všetci ma nenávideli a doteraz nenávidia.
Ešte stále je krásne letné ráno.Helena trhá v záhrade kvety a hnevá tým záhradníka.Slnko akoby sa vysmievalo mojej bolesti.Papier,na ktorý toto píšem,vo svetle svieti a čerstvý atrament sa leskne; neverím,že som to zvládol všetko napísať.
Čo môžem robiť?Pozerám na svoju dcéru.Je šťastná,aj keď jej mama chýba.Má Berta,milú pestúnku a slúžky,ktoré má rada.Načo som ja?
Ešte raz vrhám pohľad na prázdnu posteľ a vidím v nej obraz Lindsay,s hustými lesklými vlasmi a v svadobných šatách,ako na mňa volá veselým hlasom.
Tieto riadky nechávam na stole a chcem,aby ste ich uschovali ako list pre Helenu,ktorý jej dáte,keď bude dospelá- ako vysvetlenie,prečo som si toho krásneho letného rána koncom 18.storočia siahol na život.