Pravdivý príbeh chlápka od nás z dediny,trochu upravený.
1917
Belleville bolo malé mesto uprostred hôr. Niekoľko drevených domov, kostol, krčma, obchod, a to bolo všetko. Ulice Belleville boli zaprášené a ľudia v Belleville tiež, všade boli skoro samé ženy, muži boli vo vojne a mesto bolo poloprázdne, unavené a chudobné. Na všetko akoby pomaly sadal depresívne sivý prach smútku, driny a únavy. Vojna už zachvátila celý svet. Nebolo už takmer nikoho,kto by sa do nej nezapojil. Medzi ženami koloval vtip: "Mala som sa vydať za Geeho. Toho by do vojny nezobrali a moje deti by teraz mali otca."
Do mesta sa vrútil voz z hrkotajúcimi súdkami- to priviezli zásobu whisky. Z voza zoskočil Bert, kedysi miestny fešák, dnes už len troska ťažiaca zo svojej niekdajšej popularity a žobrajúca na rohu o trochu tabaku. Dnes so sebou priviedol aj syna, ktorý ho mal neskôr zastúpiť v zamestnaní. Ani jeden z nich nemusel do vojny- Bert už nevládal a Bert Junior bol ešte mladý.
Z dverí, pred ktorými zastali, vychádzala pekná žena vo vyblednutých šatách, z ktorej bolo cítiť alkohol. Bola to pani Howardová, majiteľka hostinca, kde aj spolu so svojím pomocníkom bývala. Ružové líca sa jej usmiali a hlbokým hlasom pozývala Berta aj Juniora dnu, že o náklad sa postará Gee. Bolo však hneď jasné, že muži ani nemali v úmysle sa zaoberať nosením súdkov dnu. Keď vchádzali, prešuchol sa pomedzi nich chlapík, pomocník pani Howardovej. Mal len okolo tridsiatky, ale tvár mal rozrytú vráskami, zuby pokazené, oči kalné a hrubé pramene havraních vlasov zlepené špinou a prachom. Od ťažkej práce sa mu aj telo zhrbilo. Kríval, keď kráčal, a nikdy nerozprával. Obyvatelia mesta vedeli, prečo, a práve preto sa ho ustavične čosi vypytovali.
Keď skladal súdky z voza a chystal sa ťažký náklad preniesť na chrbte dnu, všimol si ho Bert a zakričal na syna.
"Hej, mladý, poď, čosi ti ukážem. Nemôžeš ísť cez Belleville a nezažiť to."
Syn aj s krčmárkou sa znova otočili smerom von. Bert ukázal na chlapíka pri voze, ako keby tam ani nebol, a vraví synovi: "Spýtaj sa ho niečo. Spýtaj sa ho, ako sa volá, nech sa zasmejeme."
Junior pokrčil plecami a panovačne zavolal na pomocníka: "Hej, ty, ako sa voláš?"
Chlapík zdvihol zrak zo zeme, nadýchol sa, pootvoril popraskané pery a pokúsil sa odpovedať: "Ge....Gee......Gee.....Ge....."
Muži sa rozrehotali. Pani Howardová to zarazila.
"Dobre, stačilo. Poďte dnu. A ty, Gee, nanos to do pivnice a príď si po obed."
Otočili sa a všetci traja vošli dnu. Muži sa stále zvíjali v kŕčoch od smiechu a mladý sa snažil koktanie napodobniť, za čo si vystúžil buchnát od otca. Nechali Geeho samého. Vyčítal si, že sa dal vyprovokovať. Už veľakrát si sľúbil, že už nikomu na nič neodpovie, ale stále mlčať je ťažké. Chudák Gee koktal, odkedy sa naučil hovoriť, a nevedel povedať ani vlastné meno- trvalo by mu to najmenej hodinu. Všetci sa mu smiali, preto ho už ako malého nechali pomáhať v pohostinstve pani Howardovej. A keď odišli jeho rodičia, každý zabudol, ako sa volá. On si to pamätal, ale povedať to nedokázal. Napísať by to možno vedel, kedysi ho starý farár učil podpísať sa, ale dlho to nerobil a nebol si istý, či si ešte písmená pamätá. Preto ho všetci volali Gee- sám sa tak predstavoval.
Kým ťažký náklad premiestnil do pivnice, Bert a Bert Junior sa pobrali. Gee si sadol za stôl, kde naňho už čakal tanier horúcej polievky. Bol taký hladný, že ju okamžite vychlípal. Pani Howardová sa naňho s ľútosťou dívala. Niekedy k nemu naozaj cítila súcit. Pre ľudí tu bol ako atrakcia. Nechávali ho opakovať ťažké slová a dookola sa ho pýtali na meno. Bol to obyčajný prostý človek, do školy veľmi nechodil. Jeho rodičia boli Taliani, prisťahovali sa do Nového sveta s vidinou bohatstva, ale koktavý syn im do kariet veľmi nehral.
Pani Howardová zatiaľ naložila Geemu dupľu. Za tie roky sa spriatelili a vymysleli si dokonca istý spôsob komunikácie- spievali si. Je známe, že pri speve nikto nekokce, a Gee bol naozaj dobrý spevák. Koľkokrát ho presviedčala, aby zaspieval v kostole alebo len tak v bare, ale hanbil sa. Bola to škoda, lebo jeho hlas bol krásny, aj keď jeho vyjadrovanie a jazyk neboli veľmi rozvinuté, lebo nikdy nerozprával. Nevedel dobre artikulovať, ale jeho hlas bol pekný, hlboko posadený a silný a jeho intonácia presná ako hodinky.
Keď Gee dojedol a zapil polievku dúškom whisky, ďalej sedel a len civel do steny. Pani Howardová niekedy chcela vedieť, o čom ten úbožiak premýšľa, inokedy si vravela, že je to lepšie nevedieť. Za celé tie roky si nezvykol na posmech, každá urážka ho trápila. Niekedy aj plakal, sám vo svojej izbe, a vtedy bolo dlho do noci počuť, ako si spieva hlbokým hlasom vymyslené slová, ktorými sa snaží popísať svoje trápenie.
Gee po chvíli vstal a usmial sa na pani Howardovú. Na chvíľu zmizol v kuchyni a prišiel s veľkými nožnicami. Podal ich pani Howardovej.
"Mám ťa ostrihať, Gee?" Spýtala sa ho prekvapene a on prikývol.
Usadila ho na stoličku v izbe a prikryla starou plachtou. Jeho vlasy páchli tabakom, alkoholom a špinou. Siahali poniže pliec a boli neupravené a strapaté. Pani Howardová sa ich na začiatku bála aj dotknúť, ale nakoniec odstrihla dvadsať centimetrov a nechala ich celkom krátke. Na nič sa Geeho nepýtala, videla, že nemá chuť rozprávať.
Asi o hodinu sa začalo stmievať. Do krčmy sa začali trúsiť zákazníci, pili, fajčili a hrali karty. Pani Howardová bola zabraná do roboty, preto si najskôr ani nevšimla Geeho, ktorý za ňou stál. Chcela ho poslať spať, ale padla jej sánka.
Gee bol oblečený v novom, čistom oblečení, bol umytý a usmieval sa. Keďže bola zvedavá, čo sa stalo, neprehovorila naňho slovom, ale spevom.
"Prečo taká zmena, Gee?" zaspievala na jednoduchú melódiu. Gee sa usmial ešte viac a odpovedal jej.
"Budem sa ženiť," zaspieval pomaly a plynulo. Niekoľkí za barom stíchli a započúvali sa do jeho hlasu.
"Ale, a s kým?" zatiahla prekvapená pani Howardová.
"So smrťou," odpovedal Gee hlbokým hlasom. Niekto zo zákazníkov odfrkol. Po tomto sa Gee a pani Howardová rozlúčili a Gee sa pobral spať. Ona nad tým chvíľu rozmýšľala, ale potom to pustila z hlavy s tým, že sa na to ráno spýta.
Nespýtala sa. Ráno našli Geeho obeseného visieť na tráme. Bol vyobliekaný, čistý, ostrihaný a na posteli nechal lístok, popísaný detsky krivým písmom: Gerard Arthur Way.
klakli |
.............
fajn nemám akosi slová hm......
pekný príbeh...
taký zvláštny...
divný....
..........................
páči sa mi to...
.......