na Blog.cz

SNOWY DANCE
By Jozefa Zbranská

Za oknom chaty padal čoraz hustejší sneh. Bol Silvestrovský podvečer, ale štvorica, ktorá si chatu v horách prenajala, aby Nový rok oslávili na lyžiach, sedela vnútri. Chata bola prakticky na samote a bola zaprataná starými gýčmi, ale bola útulná.
"Viete, čo mi napadlo?" Alicia nalievala do šálok horúcu čokoládu. "Mohli by sme mať dvojitú svadbu."
"Jasné!" Pridala sa jej najlepšia kamoška Marianne. Boli najlepšie kamošky na život a na smrť už asi od desiatich rokov. "Bob?"
"Kto bude platiť ten alkohol?" Zasmial sa.
"Ľudia, vy chcete svadbu, ale uvedomujete si, že vás dovtedy musím naučiť tancovať?" Zapojil sa Aliciin snúbenec Mikey.
Mikey bol profesionálny tanečník spoločenských tancov. S Aliciou ich zoznámila jeho susedka Marianne, on ju potom zoznámil so svojím kamošom Bobom. Odkedy sa tieto dve dvojice dali dokopy, trávili spolu všetok čas. Teda už skoro dva a pol roka. S Bobom sa asi pred mesiacom dohodli, že baby požiadajú o ruku. Odvtedy plánujú čoraz šialenejšie svadby.
"Dáme si čierne šaty," vyhlásila Alic, oprela sa o Mikeyho a odchlipla si z čokolády. Jej najlepšia kamoška horlivo prikyvovala.

"A my biele," odul sa Bob.
"Alebo ružové," pridal sa Mikey.
"Obleky, nie šaty, aby bolo jasné," dodal výhražným tónom Bob. Alic Mikeymu asi pred rokom kúpila ružovú košeľu a odvtedy je tou farbou posadnutý. Mikey bol svojím spôsobom divný.
"A zavoláme si kapelu a orchester!" Vyhŕkla Bobova snúbenica Marianne. Jej posadnutosť symphonic metalom bola nevyliečiteľná.
"Neviem, načo vám bude celý orchester, keď ste hrozné drevá," znova utrúsil Mikey. Už dva roky sa snažil naučiť Aliciu aspoň valčík, ale bola fakt nemotorná.
"Nechajme to zatiaľ," rýchlo povedala Alicia. Nemala rada túto tému. Pozrela von oknom na padajúce chumáčiky snehu. "Šla by som sa lyžovať. Ešte je svetlo." Pozrela na Mikeyho.
"Ja teda nejdem," odmietol. Neznášal zimu.
"Hej, poďme," pridala sa Marianne. "Zo hodinku, dve sa ešte bude dať lyžovať."
"Ani mne sa nechce," zatiahol Bob. Taký bol vždy, keď sa mu chcelo spať.
"Ty ani do polnoci nevydržíš hore," povedala mu Marianne, keď ho videla zívať. "Alic, poďme samy. A čo."
Alicia pozrela na Mikeyho.
"Mne to vadiť nebude, choďte," mykol plecami, "ale vezmite si mobily!"
"Zlatko, tu nie je signál," pripomenula mu Alicia.
"Aj na to som sa pripravil!" Vyhlásil Mikey.
Vybehol na poschodie, o pár minút sa vrátil a doniesol vysielačku. "No, a pochváľ ma!" Povedal hrdo Alicii.
Museli sa smiať. Baby chuť na večerné lyžovanie stále neprešla, tak sa obliekli, vzali si vysielačku, rozlúčili sa s chalanmi a sľúbili, že do dvoch hodín sú naspäť.
Mikey zostal s Bobom. Minúty sa im osamote neskutočne vliekli. Bob pochrapkával a Mikey varil víno. Každú chvíľu nervózne pozeral na hodinky. Nechcel Aliciu otravovať vysielačkou. Bola len pre prípad núdze. Keby.......vtedy mu niečo napadlo.
"Bob!" Skríkol a Bob sa strhol.
"Čo je?"
"Čo ak tu je Yeti?"
"Mňam, varené víno," povedal Bob.
"Ty si kus vola! Ja sa vážne bojím!" Zrazu sa strhol. "Počul si to?"
"Nie." Odvrkol Bob a šiel sa napiť Mikeyho výtvoru. Ale Mikeymu sa stále zdalo že niečo počul a že to bol Yeti.
"Bob, ale čo ak je tu naozaj Yeti?"
"Ye-be-ti?"
"Ďakujem veľmi pekne."
"Veď sa neboj. Máme pušku," pripomenul Bob. Svoju poľovnícku pušku si naozaj zobral so sebou.
"Myslíš, že niečo zmôže proti obrovskému škaredému ľudoopovi? A teraz myslím Yetiho, nie teba."
Bob sa len uškrnul. To by nebol Mikey, aby mu to nevrátil.
"Teraz! Počul si to?" Mikey sa znova vystrašil.
"Čo zase?"
"Ten zvuk!"
"To som nebol ja!"
"Ježiši..."
Mikey prevrátil oči a Bob sa vzdychol.
"Keď sa tak bojíš o baby, môžeme ísť za nimi. Aj s puškou. A keby prišiel Yeti, tak je po ňom, tomu ver."
"A kam sa vlastne išli lyžovať?"
"Asi tam, kde sme boli ráno....na ten kopec nad nami. Na vrchu je taký motel."
"Hej?"
"Rovno nad nami, truľo!"
"Veď okay..."
"BOB, JA SOM TO POČUL ZASE!"
"Bojíš sa?"
"Hej!"
"Obliekaj sa, ideme. Mám ťa dosť. Uvidíš baby, zastrelíš si neviditeľného Yetiho a budeš zase normálny." Bob vyzeral rozhodne a tak sa obliekli, vzali pušku a vyšli z dverí.
Okolo nich sa rozprestieral nekonečný les. Stromy boli celé zasnežené, všade bolo ticho. Ich snúbenice nebolo nikde vidieť. Na kopci nad nimi bol naozaj motel, ktorý si Mikey pred tým nevšimol.
Mikey sa strašne bál. Naozaj sa mu zdalo, že počuje Yetiho rev. A v tme pomaly sadajúcej na vrchy sa mu zdalo, že sa v lese naozaj niečo hýbe.
"Aha, tam!" Ukázal Bobovi.
"Nič tam nie je."
"Ale hej, Yeti!"
"Hovno."
"Streľ do neho!"
"Už ma vidíš."
"STREĽ!"
Bob si znova vzdychol, namieril pušku tam, kam Mikey ukazoval a vystrelil.
A vtedy sa to stalo.
Hory sa zatriasli. Niekoľkonásobné echo výstrelu po sebe zanechalo mŕtvolné ticho a potom sa pomaly začal zosúvať sneh.
Najskôr, ako v spomalenom filme, sa okolo stromov zvíril sneh. Potom sa s obrovským hukotom zosunula kopa snehu na najvyššom kopci. Bob a Mikey asi sekundu vydesene civeli na bielu masu, valiacu sa dole a zväčšujúcu sa s každým metrom. Hukot snehu už začínal byť neznesiteľný.
"Be...be...be......bežme!" Skríkol Mikey, otočil sa a bežal do chaty, kde už Bob dávno bol, nakoľko má oveľa lepšie reflexy. Mikey vpálil do otvorených dverí, Bob ich rýchlo zavrel a potom už počuli len mohutný náraz, ktorý otriasol stenami chaty, až sa zdalo, že ju pokope drží len ten sneh, ktorý bol zrazu za každým oknom skoro do výšky dvoch metrov.
Znova nastalo mŕtvolné ticho.